Štvrtok ma jeden malý zaužívaný hashtagový prívlastok =”#tbt” Throwback Thursday. A tak začnem i ja jeden z postov práve niekde tu. V pamäti, spomienkach a prehrabavaním sa starými fotkami. Z malej núdze niekam. niečo …

Bolo tomu celkom dávno. Niekde okolo roku 2010. Na polceste demotivovaný stálym sedením za telefónom, emaily k dávke voľna medzi zloženými telefónmi, aj tak vyzeral denný výhľad call centra pre IT firmu. Sídlo priamo v Budapešti tomu dodávalo istú dávku pridanej hodnoty. Nič vás však vo všetkom neutvrdí tak, ako prízemný hovor s premotivovanou dávkou nasratosti na druhej strane linky. Chceš zrazu niekam vypadnúť.

A tak sedím v aute s partiou kamarátov, každý iná kopa nálad a vkusu. Vyrazíte na 2000km dlhú cestu. Pohostinnosť stredovej sedačky je príslušný luxus, ktorý uprednostním pred sociálnou žoviálnosťou telefónnej linky. Prischol mi, keďže v tom čase som ešte nevlastnil vodičské oprávnenie, čím som väčšinu populáciu privádzal do nemého úžasu.

Cestovanie autom po Európe môže byť miestami finančne náročný počin. Prináša však možnosť kedykoľvek a kdekoľvek vytočiť iný smer, čo naberá často vtipné kontúry a nečakané príbehy. Spontánnosť rozhodnutí je najlepšia dávka dobrodružstva.

Dozvuky telefónneho zvonenia sa dokonale stratia, keď prí východe slnka prídeme do Benátok. Voňa prebudzajúceho mesta má v Benátkach osobité čaro. Turisticky inak preplnené mesto v ranných hodinách dýcha prázdnotou. A tak sa orientujem na detaily, ktoré mi doteraz  unikali.

S pribudajúcimi turistami a prvou rannou kávou je čas pobrať sa o hranice ďalej. Francuzská riviéra a jej prvá zastávka, Nice. Luxusný obedový tuniak z konzervy na pláži, longboardové pojazdenie po promenáde a potulky pri západe slnka.

Akokoľvek hipstersky to vyznie … longboard, pennyboard či skateboard sú naozaj ideálny gadget na roadtripové zastávky.

Pobrežie Francúzska a jeho dlhý zoznam toho, kde sa na ceste autom zastaviť. Vyberáme si a ďalšia krátka odbočka smeruje do Cannes. Šofér sa chcel prespať, my najesť, tak 2 hodinové blúdenie mestom stačí k všetkému podstatnému, čo tu chce človek vidieť. Filmom toto mesto žije a cítiť to všade. Voňajú ním kaviarne, promenády ale aj ceny.

Osobný highlight bolo blúdenie po Le Suquet až s výstupom na Eglise Notre-Dame de l’Esperance.

Späť na zadnej sedačke, v nočných rozpravách o blúdnych témach, míňali sa kilometre k cieľovej destinácii. Bola ňou Terrassa, mesto neďaleko Barcelony. Prepadávame kamarátku na Erasme, bez jedinej dávky hanby sa napraceme 5ti do jej internátnej izby. S typicky slovenskou galantnosťou vyhadzujeme spolubývajúcu a okupujeme túto malú izbu najbližšie 4 dni. Južanská pohostinnosť na slovenský spôsob.

Terrassa samotná je mesto porovnateľné k Trnave aj keď obyvateľov tu žije podstatne viac. Má svoje pamiatky, svoje kostoly, svoje čaro.

Barcelona mi učarovala od prvého príjazdu. V máloktorom meste som sa cítil tak živo, ako práve tu. Mesto má všetko, čo moje 20-35 ročné Ja potrebuje. More, teplo, prímorskú promenádu na longboard, miesta na blúdne potulky. A mladosť ľudí vôkol. Tá atmosféra človekom preniká, pohltí ho a drží.

Zložení z rôznych druhov chutí, to sú ťažko konkurujúce stravovacie návyky. Čo jedlo, to príbeh a problém. Jedno máme aspoň všetci spoločné. Náklonnosť k vodným športom. Surfovať sa nám síce za náš trip nepodarí, ale aspoň skimboard session v Badalone nás dostatočne naladí. Akákoľvek interakcia s vodou Slováka v apríli vždy poteší.

Chybajúca romantika, introvertné nálady a hlavne hlad na nás doliehajú a tak sa ocitáme v jednom z najzaujímavejších miest v Barcelone. Parc de la Ciutadella je must see na blúdne potulky, romantické predohry či obedové menu zo Sparu. 

Barcelona je aj mesto preplnené Gaudím a umením. Populárne pamiatky, ktoré sa oplatia vidieť. A tak v zostave grafik, architekt, programátor, technik a večný študent na call centre, ich až na mňa skoro všetky ignorujeme. Nie každý je rodený milovník umenia a architektúry. Sagrada Família, Casa Batlló, Casa Milà či Palau Güell mne osobne však celkom učarovali. Výnimku za umením a po stopách architektúry bola pre nás nočná vychádzka do Parku Güell, ponúkajúca výhľad, ktorý za to určite stál.

Možností čo a kam servíruje Barcelona naozaj dosť. Okúsili sme kopec Tibidabo, ponúkajúci impozantný panoramatický pohľad na mesto samotné. Ale aj pár desiatok kilometrov vzdialené pohorie Montserrat. Tu sa nachádza aj Santa Maria de Montserrat. Toto benediktínske opátstvo je známe hlavne kôli Mare de Déu de Montserrat, ktorá je aj patrónkou Katalánska. Je to socha Panny Márie s malým Ježišom. Svojská v tom, že táto madonna je čiernej pleti.

Pokiaľ nie ste ani do histórie, ani kresťanstva alebo kultúry, malý hiking priamo z opátstva nás dostal na Sant Jeroni. Z tohto najvyššieho miesta Katalánska sme si dopriali a vychutnali pohľad na celú túto rebelujúcu a najviac prosperujúcu časť Španielska. Ideálne bolo aj spojenie, keďže priamo pod opátstvo sa viete dostať vlakom. Priamím spojením z Barcelony. K opátstvu ide pre zmenu zubačka, čiže sme ani tomu hikingu zas tak veľa nedali.

Celý región okolo Barcelony ponúka veľa príležítostí na dobrodružné chvíľky. My sme si zopár privyrobili aj sami. Skvostný nápad jazdiť v zostave 5 + 1 v kufri nám denne prinášal časté návaly dobrodružstva. Z ničoho nič však vidieť na ceste plne vyzbrojené policajné komando kontrolujúce autá bol aj pre nás celkom šok. Posrannosť celej našej osádky sa vtedy dala doslovne krájať. Nič netrvá večne a krátku dobu v Katalánsku sme si aspoň dôstojne zapamätali.

Cestou späť sme opäť brázdili francúzskou riviérou. Raňajky na pláži v zabudnutej časti neďaleko od Marseille čerstvo po východe slnka je jedno z tých “Enjoy the little things“, ktoré naozaj môžem.

Ako správni dobrodružní cestovatelia a poloviční študenti skúšame skresať naše cestovateľské výdavky. Zobrali sme to mimo diaľnice a jazdili po prímorských serpentínach. Pre každého autofila je toto skoro vysnívaný raj. Čistý pôžitok na vybláznenie. Hlavne v oblasti Monaca. Monte Carlo samotné bola asi najrýchlejšia zastávka, akú som kedy absolvoval. Potom ako sme za nič na svete nevedeli nájsť miesto na parkovanie, sme len prešli mestom a spokojní odišli preč.

O to viac ušetreného času venujeme návšteve Saint-Tropez. Pekné mestečko, s celkom prestrelenými cenami a četníckou stanicou, ktorá je jednou z mála must-see. Na druhej strane, mesto pôsobí uhľadene a dotvára pozitívny celkový dojem. Každý z nás si tu doprial chill time na vlastný spôsob. Kým si chalani dávali úspešnú skim session, vybral som sa hladať pláž z Sous le soleil, u nás známeho seriálu Saint-Tropez. Hladanie tohto spotu bolo rovnako zúfalé ako seriál samotný. Ako inak … neúspešne.

Po príjemných chvíľach sme sa napokon vybrali na cestu domov. Rozhodnutie nešetriť peniazmi a ušetriť nervy a čas prišlo rýchlo. Sme späť na dialnici. Osobité čaro prímorských serpentín je jedna vec, komfort cestovania a jazdenia najbližších 1500 km zas ta druhá.

Pri vhodnom počte ľudí je cestovanie autom za pomerne dobré ceny. Niečo viac ako 4000 km na cestách a za benzín+mýto sme zaplatili v tom období zhruba okolo 200 eur na osobu. Strava a iné výdavky nejak do 150 eur.

A tak som späť v realite štvrtkového večera. Letmé stratenie v spomienkach prinieslo dočasné uspokojenie mysle. Ale i chuť spraviť to spontánne rozhodnutie a za týždeň byť už niekde na cestách. A zaspávať s pocitom, že : “Life is either a daring adventure or nothing at all.”